ZO ŽIVOTA

            „Oci!“ zakričala Mária a bežala privítať otca k dverám. „Lacko rozlial mlieko a mama sa rozplakala.
            Manžel ma našiel doslova plakať nad rozliatym mliekom. A tiež už aj on zacítil „vôňu“ zhorených koláčikov, ktoré som mala priniesť na detský krúžok. Ako som vzlykala, zdvihol ma a objal. Nepatrí k tým, ktorí veľa rozprávajú, ale jeho objatie hovorilo za všetko. „Pozri,“ zložil z pleca fotoaparát a zavesil ho na moje. „Požičal som ho z práce. Choď sa prejsť a vyskúšaj ho. O deti sa postarám.“
            Vybrala som sa chodníčkom pozdĺž lesa. Vždy som túžila naučiť sa fotografovať, ale nemali sme ani funkčný fotoaparát, lebo nikdy naň nezvýšili peniaze. Zastavila som a žmúrila som do objektívu na rozmazanú zelenú škvrnu. Hrala som sa s tlačidlami. Stlačila som zoom a bol na svete lístok. Úplne obyčajný starý list, ale fotoaparát mi pomohol sa naň skutočne zamerať a vidieť jeho krásu – bohato sfarbený zelený stred, symetriu, prekrásnu červenkastú kresbu. Naplnila ma bázeň pred Božím stvorením a robila som jeden záber za druhým. Ďalšie listy, semienka, kôra stromov, konáre.
            Nemohla som uveriť, že som si po celé roky nevšimla, koľko krásy ukrýva blízky les. Zamyslela som sa a opýtala: „Pane, čo som si ešte nevšimla?“ A hneď ako som vyslovila túto otázku, poznala som odpoveď: Lacka, Máriu, manžela. Zatvorila som oči a zaostrila vo svojom srdci. Keď som vracajúc sa zastala pred naším domom – znie to zvláštne – ale zrazu na mňa pôsobil inak. Cez okná som vnímala, že aj naďalej boli v ňom porozhadzované hračky, smrdeli zhorené koláčiky a v skutočnosti to tam vyzeralo ešte horšie ako pred chvíľou. Deti sa naťahovali, tentoraz o to, kto olíže lyžicu. Manžel mal dokonca vo vlasoch práškový cukor. Ale zrazu som zbadala krásu tohto obdobia v mojom živote a vedela som, že by som ho nevymenila za nič na svete.
            Pochopila som. Boh ma nepovolal k tomu, aby som bola úžasnou ženou, ale ženou, ktorá žasne. Niekým, kto vníma svoj život cez šošovky Božej lásky, niekým, kto zaostrí, vidí, naozaj vidí požehnanie v každodennom živote.
            Otvorila som dvere a vstúpila do toho zmätku s vďačným srdcom a s nanovo otvorenými očami.